Maledivy – Hlavné mesto Male

Hlavné mesto Male

alebo ako skúsení cestovkári zmeškali lietadlo

Dovolenka na Maldives bola pre nás doteraz to najkrajšie, čo sme spolu prežili, čo sa cestovania a relaxu týka. Veľmi smutne sme sa balili z úžasného rezortu… Body navyše  v našom hodnotení rezort opäť získal tým, že nám úplne ochotne a bezplatne posunul „check-out“ z 10:00 na 15:00, ktorý sme samozrejme ešte o štyri hodiny pretiahli.

Presne na dohodnutý čas nás čakala naša lodička, ktorou nás previezli  na väčší ostrov, kde sme prestúpili do hydroplánu.  Ešte sme nemali čas vstrebať všetky zážitky a emócie a už tu bol opäť adrenalín spojený s letom a prenádherným rozprávkovým pohľadom na atoly. Na letisko sme prišli so 4-hodinovým predstihom. Takže sme si mohli dať pokojne kávu, vyložiť nohy a rozprávať sa o našej úžasnej dovolenke do „check-inu“.  Asi takto to mohlo byť v pokoji, harmónií a s konštantným úsmevom na tvári. Ale prečo si to trochu neskomplikovať? Prečo nemať ešte jeden nezabudnuteľný zážitok na konci vysnívanej dovolenky? Ja takéto situácie proste priťahujem, takže už asi aj tušíte, že naše zážitky z Maldives ešte nie sú pri konci. Takže poďme pekne po poradí… Čo sa dá ešte stihnúť za 4 hodiny do odletu? Respektíve 3 hodiny do uzatvorenia „gejtu?“  Vystúpili sme z hydroplánu. Ako si tak plní emócií a šťastia čakáme na batožinu… pribehne “ale že úplne suverenne „ k nám nízky Maldivčan, ktorý vyberá naše kufre z terminálu a podáva nám ich s úsmevom a otázkou – Ako sa vám páčilo? Boli ste spokojní? Omámení pocitmi eufórie sme sa rozrozprávali…  Náš nový známy nás chvíľku trpezlivo počúval a potom stroho skonštatoval „teší nás, že ste boli nadmieru spokojní“ a to množné číslo ma uistilo , že on je Travel Agent alebo asistent z našej partnerskej CK. „Tak a aké máte plány?“ Vravím: „počkáme v pokoji kým otvoria“ chceck-i n“. „Usmial sa a spýtal sa: „Keď máte toľko času, nechceli by ste si pozrieť hlavné mesto? Či ste ho už videli?“, prekvapil ma otázkou. A mňa keď už niekto takto zaskočí vždy mu bezprostredne, samozrejme bez rozmyslenia odpoviem… A je z toho „ crazy vec“…  Pozerám na partnera, celkom dobrý nápad pozrieť si hlavne mesto. Veď keď máme toľko času aj kvôli klientom by sme to hlavné mesto mali vidieť… Prikývka som .  Mladý agent (tak ho volám) bol na 1000% percent pripravený, logistika vymakaná do najmenších detailov. Čo s batožinou? Mám tu kamoša a on vám to za 12 dolárov pokojne postráži. Až som si v duchu povedala, kokos aké to majú vymakané. Vzali sme taxík a šli do hlavného mesta. Agent vedel super po anglicky a od začiatku nás zaujal pútavým výkladom. Kade sme išli,o všetkom vedel čo to povedať. Taxík nás vyložil v centre a odtiaľ sme sa presúvali pešo. Uchvátení  jeho angličtinou sme nasávali informácie. Prešli sme mešitou, cintorínom kráľov (dozvedeli sme sa o nich veľmi veľa).  Videli sme prezidentský palác, školy – naozaj toho bolo množstvo.  Potom prišla otázka: „A na kávu nemáte chuť?“ Nakoľko náš rezort bol all inclusive a neminuli sme tam okrem tringeltov ani cent, nemali sme dôvod zisťovať ceny . A to sme veru mali… Vy buďte múdrejší.  Takže prišiel účet a my sme skoro okoktaveli. Nadobudla som pocit, že neviem po anglicky. Dve kávy, jedna minerálka, jeden fresh a hádajte koľko? 38 dolárov ako v San Tropés v Yacht Clube. Nevedeli sme sa dopátrať,  čo vlastne koľko stálo. Nechceli sme trapošiť, tak sme to  cvakli. Pri porovnaní cien v našom luxusnom rezorte, kde stál Jack Daniels 4, 5 Eur, by sme sa za 40 dolárov celkom isto  opili. Tu sme naopak vytriezveli .  Ale ešte stále nám nedocvaklo, o čo ide a čo je to za chlapíka. Na to som začala sledovať čas. Mali sme do odletu 2 hodiny a do uzavretia“ gejtu“ 50 minút, ale to mal náš agent ešte veľa plánov. Trochu nervózne mu vravím, že  potrebujem už iba magnetky a poďme  na letisko… Prekvapený odpovedal že „ok“,  Fish Market teda vynecháme. Už len suvenír shop a dúfam, že ideme  na letisko. Kúpili sme 3 magnetky a náš agent zostal smutný –  a to mi už začínalo zapínať. Začala som naliehať, nech už ideme a ponáhľame sa. Povedal, že zavolá taxikára. Prešlo 20 minút a taxikár nikde.  Začala som už byť  nervózna a vysvetlia som mu, že nebudem čakať na kamoša taxikára  a sama si  nejaký zastavím. Odrazu mu zavolal kamarát, že už je na ceste.  A na pokraji šialenstva mi napadla ešte jedna otázka, a tak sa pýtam:“ Vy robíte pre TUI alebo pre Thomas Cook?“ a on mi s pokojom Angličana odpovedal: „Ja pracujem sám pre seba.“ OMG… a tu ma už pochytila riadna panika a zúfalstvo. Bolo 20 minút do zatvorenia „gejtu“ a my  sme boli stále  my v centre mesta. Samozrejme, že som nemohla dať najavo pred mojím partnerom ako veľmi som nervózna, pretože autorom tohto skvelého nápadu som bola predsa ja.  Na oko v pohode som nastúpila do taxíka, ktorý konečne prišiel. V duchu som si pomyslela, že už sme za vodou. Samozrejme bol pracovný deň cca 7 hodín večer – čas najväčšej zápchy dňa. Všetci Maldivci išli domov z práce. Pre vašu predstavu  ako keď je šesť hodín večer  a vy sa chcete dostať von z Bratislavy. Takže krokom… Ja už som prichádzala do šialenstva. Hovorím mu, nech na to šliapne, lebo my to lietadlo nestihneme. On odpovedal: “Prepáčte, ale tu v hlavnom meste je povolená rýchlosť  maximálne 30 km/h.  Čo??? Skoro mi oči vyskočili. Vravím mu: „Prosím vás pridajte, ja tu pokutu zaplatím.“ Pridal… Išli sme 40 – 45 km/h.

Do „gejtu“ 5 minút a my pred mostom stojíme na červenú. V duchu som si začala pripúšťať skutočnosť, že dnes domov zrejme nepoletíme a táto úžasná city tour ma bude stáť minimálne 2000 eur na kúpu nových leteniek. Čaká nás asi nocľah v tomto veľmi „bezpečnom mieste.“.. A vlastne  ani neviem, kde máme kufre, keďže som zistila, že agent  nie je zamestnancom CK.  A odrazu skočila  zelená. Kamarát skočil na plyn a od tri  minúty sme boli na letisku. Behom ba šprintom sme preleteli halou.Počas behu nám jeho kamarát číslo 1 odovzdával kufre a agent nám ďakoval za našu spoločnosť. V momente, ako sme dobehli, za nami zatvorili „gejt“. A až teraz, keď sme boli v odletovej hale, mi naozaj odľahlo. Postupne nám začalo dochádzať, čo všetko sa mohlo stať. Ako veľmi a naivne sme sa dali nachytať. No na druhej strane musím uznať,  akí sú títo ľudia života schopní, „vychcaní“, akí sú obchodníci a akú majú premyslenú logistiku. Sama na sebe som sa potom v lietadle na sebe smiala. Keby som nebola scestovaná, nevedela plynule angličtinu a nepoznala špekulantov aj v reálnom živote…. Ale takto nás dobehnúť a postarať sa po pokojnej a romantickej dovolenke o najadrenalínovejší zážitok – klobúk dole. Chvalabohu všetko dobre dopadlo a okrem pohody sme mali aj na záver sladký dezertík… Ale o čom by som vám bola teraz písala? 4 hodiny na letisku s vyloženými nohami s whisky v ruke a chutnou kávičkou, chodili by sme po duty free shope…To by asi nebolo také zaujímavé ako stráviť 4 hodiny v hlavnom meste Maldives –  Male s našim new friend.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>